Z histórie slovenského včelárstva

Prvú zmienku o včelárení na našom území zaznamenal grécky filozof Priscus, ktorý prišiel v roku 448 s posolstvom cisára Theodósia k hunskému vodcovi Attilovi, napísal: „Z dedín nám prinášali ľudia potravu, namiesto obilia proso a namiesto vína med, tak menujú to obyvatelia týchto miest“. Priscus vtedy slovenské slovo med pogréčtil na medos. Zo slávneho obdobia Moravského kniežatstva za panovania Mojmíra II. pochádza arabský cestopis Kniha ciest a krajín, napísaný pred rokom 907. V časti o Slovákoch sa okrem iného uvádza: „Majú akési drevené nádoby na stojanoch, v ktorých sú vyvŕtané otvory pre včely a ich med, a tieto drevené nádoby nazývajú ulidž … Nápoje si zhotovujú z medu … majú mnoho nápoja a medu a sú medzi nimi aj takí, čo majú sto veľkých nádob medoviny.“ Najstaršou včelárskou písomnou pamiatkou z čias uhorského štátu, do ktorého bolo Slovensko po rozpade Moravského kniežatstva začlenené, je zakladacia listina kláštora v Hronskom Beňadiku, vydaná kráľom Gejzom I. v roku 1075, v ktorej je napísané: „ … kde daroval som (kláštoru) … včelárov. Týchto povinnosťou bude každoročne dávať XII. džberov medu …“. Tak, ako sa človek snažil uloviť zver alebo chytiť rybu, tak sa pokúšal ukoristiť včely a ich med. Primitívny včelár pozorovaním zistil, že včely sa počas pokročilej jari roja a hľadajú nový príbytok. Aby nové hniezdo ostalo nablízku, vysekal do vhodného vedľajšieho stromu brť (dutinu), ktorú vyrojené včely radi obsadzovali.

Pokračovať v čítaní „Z histórie slovenského včelárstva“